V SYNAGÓGE

V samotnom Izraeli vykopávky odhalili pozostatky vyše 100 historických synagóg.

Synagóga je židovské špecifikum. Nie je to svätyňa ako chrám, ale zhromaždisko. Niekedy je nazývaná malým chrámom, ale v skutočnosti chrámom nie je. Jediným židovským chrámom bol Jeruzalemský chrám, z ktorého ostala iba západná stena (Múr nárekov). Samotná budova synagógy nie je ani posvätným miestom, pokiaľ sa tam nenachádza Tóra.

Predstavený synagógy nebol kňaz, iba ten, ktorý riadil bohoslužbu. Ľudia sa tu schádzali na modlitbu a na štúdium Zákona. Synagóga obvykle slúžila aj ako škola pre deti. O synagógach v Jeruzaleme sa hovorí, že každá z nich mala dve školy: jednu pre základné vyučovanie a druhú pre pokročilých žiakov.

Farizeji vyhlasovali, že bývať na dedine, ktorá nemá školu, je priestupok proti Zákonu. Mnoho škôl bolo práve v synagógach. Vyučovalo sa náboženstvo, písanie a čítanie. U dievčat sa nepovažovalo za potrebné, aby získali viac ako základy písania a čítania. Chlapci sa do desiatich rokov učili poznať Písmo, ďalej Zákon podľa ústneho podania a výklad Zákona. Pri výučbe deti stáli, niekedy ich učiteľ za dobrého počasia vzal vonku, aby sa usadili pod stromom.

V synagóge bolo predelenie medzi mužskou a ženskou časťou. A hoci to na prvý pohľad vyzerá ako diskriminačné opatrenie, malo sa tým zabezpečiť, aby muži boli pri bohoslužbách účastní na modlitbách, a nie myšlienkami pri krásnych ženách.

Vchod všetkých synagóg, ktorých trosky boli vykopané v Galilei, je obrátený smerom k juhu, teda k Jeruzalemu. Stred synagógy tvorila „svätá schránka“ s Tórou, pred ktorou svietilo „večné svetlo“ ako symbol duchovného svetla. Večné svetlo bolo pripomienkou na svetlo, ktoré horelo v Jeruzalemskom chráme na sedemramennom svietniku. V dnešných synagógach môže byť v blízkosti večného svetla umiestnený šesť- alebo osemramenný svietnik. Nikdy nie sedemramenný, pretože je zákaz napodobňovať akékoľvek súčasti pôvodného Jeruzalemského chrámu.

Bohoslužba v synagóge začínala modlitbou „Šema Izrael!“ Po čítaní Písma nasledoval výklad Božieho Slova. K tomu bol oprávnený každý Žid, ktorý dovŕšil tridsiaty rok svojho života a bol predstaveným synagógy vyzvaný k výkladu.
Tridsať rokov chodil Ježiš na bohoslužby do synagógy. Navonok sa sotva líšil od svojich vrstovníkov. Avšak keď začal verejne učiť, cítil každý, že on môže a má hovoriť s Bohom a o Bohu.

ZÁKON A TRADÍCIA

O dodržiavanie a objasňovanie Zákona sa starala skupina zákonníkov. Kto chcel byť k nim pripočítaný, musel absolvovať dlhoročné štúdium, ktoré sa točilo hlavne okolo troch bodov: sobotného odpočinku, desiatku a čistoty podľa Zákona. Za zákonníka mohol byť „žiak“ vysvätený až vo veku 40 rokov a od tej doby mu patril čestný titul rabbi.

Keďže Zákon a praktický život bolo veľmi ťažké zladiť, stanovili zákonníci spôsob, ako Zákon obísť, a pritom neporušiť. V talmude čítame o smutnej realite tej doby: „Väčší význam majú slová zákonníkov ako slová Tóry. Preto je horšie prehrešiť sa proti slovám zákonníkov ako proti slovám Tóry“.

Saduceji uznávali iba písaný Zákon a popierali autoritu ústneho podania. Farizeji mali v Ježišovej dobe prevahu nad saducejmi. Presadili, že celý Zákon nemôže byť obsiahnutý v Mojžišovom písanom Zákone, ale jeho väčšia časť je obsiahnutá v ústnom podaní a v obsiahlych právnych výkladoch. Keď bola nepísaná časť zákona uznaná za doplnok písaného Desatora, bolo len otázkou času a neustávajúceho tlaku, kedy nepísaný Zákon prevládne nad písaným.
Farizeji tak mohli vydávať toľko nariadení, koľko chceli a vymýšľať nové, ktoré vyhovovali novým situáciám. Tým získali takmer neobmedzenú moc pri výklade práva.

Synagóga v Bar´-am.

Zrúcaniny synagógy v Bar´-am dosvedčujú, že to bola jedna z najväčších a najprepychovejších galilejských synagóg. V Bar´-am sa uctieva hrob starozákonného proroka Abdiáša a pamiatka kráľovnej Ester.

Pozostatky synagógy v Korozain